..keď stačí nádej..

..chápať.. (:
Ľudí, okolitý svet,..
Jednoducho otvoriť sa pravde,
s odvahou sa postaviť 
tvárou v tvár skutočnosti ..
Kto chce krásu nájsť
či spoznať,
ten ju nájde aj spozná..
Ďakujem mojmu svetlu
s menom a priezviskom,
ktoré mi svieti,
ďakujem živému úsmevu
s ktorým sa mohla tráviť posledné dni,
ďakujem Remarqueovi,
že písal vo svojich knihách krásnu pravdu,
ďakujem KV..
(:

Smejem sa keď si uvedomujem mnohé skutočnosti
-zákony noci,
jej tajomstvá,
jej jedinečnosť..
Čím je väčšia tma,
tým hudbu ktorú počúvam mám tichšie..
Asi aby som nevyplašila pokoj,
nočný pokoj..
-vo svete i v ľuďoch ako takých..
(:
Noc je jednoducho krásna..
V podtóne s Damienom Riceom.. (:
Aj túžba po spánku akosi uteká preč..
Asi do tmy.. (:

Potrebujeme chvíle,
ktoré nám odstupom času vedia
vyryť do srdca neskutočné rany
s následkami jaziev bolesti..
Ale potrebujeme ich..
Sú to chvíle.
ktoré majú hodnotu
iba v prítomnosti..
"Tu a teraz
bez váhania
byť šťastný,
tu a teraz
aspoň na chvíľu
keď nie na vždy..."
Ešte že máme spomieky
ktoré môžu žiť s nami večne..
Ktoré nám neukradnú
ktoré nám nezhoria
ktoré nám prinavrátia úsmev..

http://www.youtube.com/watch?v=PRb8KKyenSY To skutočne môžem (:
Jeden deň vravím "áno"
Druhý deň vravím "nie"
Tretí "možno"
Štvrtý "asi"
Piaty "neviem"
Šiesty "zrejme"
Siedmy "čas preukáže svoje hodnoty
a pomôže mi"...
To je tak keď sa človek v sebe nevyzná..
Ale napriek všetkému
dvíha hlavu k Nebesiam
zatvára oči
a verí..
Spolieha sa na ten
často spomínaný čas..

Pehy slnka..
Majú svoju krásu..
Svoju jedinečnosť..
Nedajú sa "vyčarovať"
Musí nám ich dať slniečko..
(:

Ach, veď celý život je len jedna hra..
Poker..? (:
Niečo vsadím
niečo vyhrám
o niečo prídem..
Dosť o šťastí.. (:
Ale kto nám zakazuje
uchmatnúť si ho pre seba?
Len my sami
lebo nie sme až takí
egoisti..
Snáď.. (:

Poďte niekto hrať so mnou..
Aj o výhru sa podelíme..
Buď bratsky
alebo pol na pol.. (:
No navždy s úsmevom
a nádejou..

Ráno sa prebúdzame s nádejou
v slnečný deň
ktorého úsmevy nám
ľahkými dotykmi
posielajú silu..
Silu nadýchnuť sa,
vydýchnuť,
postaviť sa
a vykročiť..
Vykročiť za svojimi snami
Za tým
čo v našej duši sídli
ako rajská krása..
Dúfame
že sa nestratíme
že objavíme to
čo nás bude skutočne napĺňať...

V noci sa otvárajú naše srdcia..
V noci nepremýšľame
ale cítime..
V noci nejdeme za svojim šťastím
ale robíme všetko pre to
aby boli šťastní tí
ktorých máme radi..
V noci zabúdame na seba
Na svoje zranenia
Na svoje životy
V noci sa stávame anjelmi
ktorí chránia milovaných..

Cez deň žijeme mysľou
cez noc srdcom...

Sú ľudia,
ktorí deň a noc nezažívajú..
Sú takí,
pre ktorých slnko nezapadá...

Vlak medzi dňom a nocou
prechádza úsmevom..
Či už na tvári alebo v srdci..

"Problém" tých
ktorí sa usmievajú stále je
že nevedia kedy začína noc
a kedy končí deň..
Či naopak?

Chápeme čo chceme,
čo musíme,
ale nechápeme nič??? (:
Podaktorí práveže chápu všetko..
Čas sa nezastavuje pri ľuďoch,
nezastavuje sa pre ľudí..
Ide tak,
ako vždy šiel..
To len my sme nevyužili šance byť šťastnými..
Smútok nepomôže,
ľútosť neuteší,
spomienky nevrátia čas späť..
Ostáva len nádej..
Nádej v krásu..
V krásny ľudský život..

(Asi veľa pozerám telenovely:)

Zlatý odlesk hviezd oblohy,
odlesk života prekvitajúceho nádejou
-to sme my, ľudia...

 

Tvrdá zem zaprášená sklamaniami...
I tak by sa dalo nazvať to biedne miesto,
kde dýchame.
Kade blúdime s otvoreným náručím dúfajúc,
že to skutočné,
najväčšie šťastie na nás ešte len niekde čaká...
Ale na čo sklamanie, žiaľ či strach,
keď v nás žije Nádej?

 

Sme drobné zrnká svetla.
Sme nositeľmi života.
Sme všetci iní a pritom rovnakí.
Sme tí, ktorí sa nevzdali.
Sme nádejou v lepší svet...

 

Pomedzi naše duše,
naše ustráchané,
osamelosťou obývané srdcia
sa prechádza láska.
Chodí okolo nás
v rôznych podobách
a ukrýva sa v nás.
Vyháňa opustenosť
a pozýva k sebe ľahkosť.
Niekto má na ňu väčšie šťastie,
iný menšie.
Všetko však záleží iba od šikovnosti,
ktorá je v nás.
KAŽDÝ má na ňu rovnaký nárok či právo.
Podaktorí sú len smelší
a predovšetkým plnší odhodlania
spoznať ju.
Ale ona napriek tomu,
akí sme,
prejde okolo každého.
Nerobí rozdiely.
Rozdiely nepozná.

 

Nie je ťažké pozrieť sa jej do očí,
ale spoznať ju.
Má až priveľkú hodnotu vo chvíli,
keď odíde.
A ešte väčšmi zraňuje človeka,
keď ju stratí,
keď ju nechá uniknúť,
keď až príliš neskoro zistí,
že ľúbi.
Keď príde o toho,
vďaka ktorému sa dotkol rukou Neba.

 

„Odídem.
 Miluješ niekoho iného.
 A ja sa nikdy nedelím o toho,
 koho milujem.“

 

A z hviezdy sa stal len jemný, zlatistý prach...

Ničí ma vedomie, že ľudia sa opúšťajú, že unikajú, že hľadajú stále niečo lepšie či krajšie a nepoznajú skutočné hodnoty, hm, ľudí okolo seba..
Sme ukrytí pod rúškom egoizmu a neustále venujeme pozornosť iba tomu, čo by NÁM mohlo urobiť radosť, čo by NÁM mohlo vyčariť úsmev, čo by NÁM mohlo spestriť jednofarebný život.. Útecha v materiálnych výmysloch je mimo reality.. Skutočné, pravé hodnoty, jediné ktoré vedia vniesť svetlo do života sú v ľuďoch.. V ľudských dušiach, hlboko v nich.. Za všetky smútky či prebdené noci s pocitom osamelosti a opustenosti si môžme sami, dokonca sme zodpovední  i za nešťastie iných, pretože sme im nedali možnosť nazrieť do nášho vnútra..
Sme len ľudia,ja viem..
Ale prečo nemôžeme byť dobrými ľuďmi, alebo aspoň sa o to pokúsiť? ):
Začnime dnes, pokračujme zajtra, pozajtra, .. a neukončme to nikdy.. (:
With hope..

 ♥..čítala som dnes "Peter a Lucia".. zase..(:..v tej knižke vždy človek nájde niečo krásne..nech ju číta hoci aj stokrát, zakaždým ukrýva niečo nové a pekné..a som sa usmiala keď som prišla k par slovám, ktoré sa veľmi milo hodia k mojmu poslednému "postrehu".. (:

 ♥- Áno, - riekol Peter, - chvíľa určená na život je
krátka.
- Tým väčší dôvod, aby sa človek neponáhľal! - riek-
la Lucia. - Priskoro príde k cieľu. Kráčajme radšej po-
malým krokom.
- Ale tá chvíľa tak uteká, - riekol Peter. - Držme
ju...Pevne.
- Veď ja ju držím, - povedala Lucia, držiac ho za
ruku. ♥

Najkrajšie na tej knihe ale je, že keď ju dotyčný prečíta, alebo hoci len krátku časť z nej, zanecháva v ňom akúsi túžbu byť jednoduchým, obyčajným človekom.. ♥