..keď stačí nádej..

"Aj snaha sa cení"- koľkokrát to už každý z nás vyslovil???
Človeka môže tešiť a uspokojovať aspoň vedomie, že sa snažil, že chcel, že veril,...
Len či tá vynaložená snaha má aj skutočnú hodnotu..

Podaktorí keď vidia šťastného človeka, nenapadne ich nejako extrémne rýchlo, že pre svoje šťastie musel vynaložiť aj veľkú snahu..Že musel dať do toho veľa odvahy, veľa viery,že to znamenalo veľa pádov, veľa zlyhaní, že ho to stálo veľa...
Dá sa určiť hodnota snahy? Ak teda nejakú má...

Tú ťažkú cestu plnú prekážok a sĺz, väčšinou vidia len tí, ktorí ju prežili...
Tí, ktorí sa nebáli a išli..
Tí, ktorí verili a nestrácali nádej..
Tí, ktorých držala "nad vodou" viera..

Skutočnú hodnotu nejakej veci spoznáme, až keď ju stratíme..
Nechcem poznať hodnotu snahy...

Nechcem poznať hodnotu snov, túžob, nechcem poznať hodnotu práve Teba..

Venované všetkým, ktorí si našli čas na pár sponntánych slov.. (:

Ľudia sa ukrývajú pred pravdou..

Denne som počúvala: „Kiež by chcelo popršať“.

A keď dážď prišiel, všetci sa ukrývali za oknami svojich domov,

všetci prechádzajúci cestami reality hľadali pochopenie pod dáždnikmi, pod strechami najbližších obchodov,...

Tak na čo dážď, keď sa ho bojíte?

Kde je tá smelosť vyjsť von a odovzdať sa kvapkám vody?

Ľudia už nevedia čo chcú, ak teda niekedy vedeli..

Dážď zbavuje pocitu osamelosti,

očisťuje dušu,

dodáva silu

a má jedinečnú vôňu..

Neverím, že si odišiel navždy..

Preto som sa s Tebou ani nerozlúčila..

Len som povedala „čau“..

-To „čau“ ktoré som nenávidela keď mi povedal Tvoj spolužiak..

„Si nezodpovedný, nič nestíhaš a všetko komplikuješ“

-pamätám si, keď to povedala Tvoja mamina..  (:

*Teraz som si spomenula..

Úplne mi to vypadlo..*

Včera večer som tak premýšľala, že mi po Tebe nič neostalo.

Nikdy si mi nič nedal..

Najskôr pocit smútku, ale nasledovne som sa tomu potešila..

Možno nemám nič, čo mi Ťa bude pripomínať,

ale na druhej strane,

aspoň nebudem na nič zaťažená..

Asi by som to nosila stále so sebou- keby som od Teba niečo mala..(:

//Ak nepočítam toho imaginárneho big maca ktorého si mi poslal na Valentína// (:

*Mám niečo Tvoje, ale to si mi nedal..

To som Ti zabudla vrátiť..*

Ale keď si to tak vezmem, aj ja mám u Teba ešte kopu svojich vecí..

Nechal si mi len spomienky, tie mi nevezme nik..

Ani čas..

O to sa postarám (:

„Dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe“ Mt 21,22

V nedeľu prešla okolo mňa sanitka..

Ten zvuk šíriaci vôkol seba vo mne vyvolal pocit úzkosti..

Nikdy viac.. ):

//Jednotlivé kecy nedávajte do súvislostí..

To len pocity či úvahy za posledné dni// (:

Je to priepasť, v hĺbke ktorej možno hľadať útechu.

Bolo by asi príliš jednoduché podísť k nej

a spoznávať celé jej tajomstvo

jedným krokom.

Skokom.

Celý život vložiť do rúk, ktoré nepoznáme.

Vykročiť do neznáma..

Každou jednou chvíľou byť čoraz ďalej a ďalej od hladiny.

Strácať dych a premýšľať o nových stratách bolesti.

Zrazu pocítiť voľnosť a slobodu,

no zároveň ju mať ďaleko do seba.

Až metre po neuváženom rozhodnutí začať snívať.

Začať spomínať.

V mysli sa Ti vynárajú spomienky úsmevy

Tvojich pravých priateľov,

ich šibalské pohľady...

Blúdiš vo chvíľach kedy si starosti odkladal na okraj cesty

a šiel si ďalej bez nich..

Čas krásy a nehy je preč..

Spomienky na túžbu,

kedy si stál vedľa svojej lásky a chcel si,

aby Ťa objala.

Samozrejme tak nespravila..

Chcel si s ňou byť každý voľný čas,

každý okamih,

len aby raz do Tvojho sna bolo vdýchnutých

aspoň pár krokov života,

kúsok pochopenia...

Áno...

Až keď je neskoro,

pochopíš podstatu.

Zrazu len chceš,

aby si v nesmelom klesaní na dno stretol Zlatú rybku.

Dúfaš, že Ti splní aspoň jedno želanie.

A keď nie,

že jej aspoň sadneš na noštek

a ona Ťa jemne pozdvihne  pod lúče slnka..

Dúfaj ďalej...

„Myseľ mi blúdi,

a ja s ňou...

Idem radšej domov...“

Celý život prechádzaš cez rieky nepokoja a bolesti.

Sprevádza Ťa strach a Ty len hľadáš oporu či pomoc.

Túžiš prejsť na druhú stranu,

ale všetky mosty sú pre Teba akési riskantné

a pôsobia príliš nezodpovedne.

Hľadáš nové a nové,

ale nijaký nevyhovuje Tvojim predstavám.

Máš pocit,

že čas sa kráti a že ostaneš tam,

kde si.

Možno by si sa najradšej vzdal...

Posadíš sa na breh rieky,

skláňaš hlavu na znak bezvládnosti.

A vtedy ju uvidíš-

nevinne belasú oblohu,

prežiarenú slnečnými lúčmi,

ktoré jej dali jemný nádych nádeje...

Je to ale len akýsi odraz skutočnosti.

Ty si hľadal vpravo, vľavo, naokolo,

ale ona sa stále ukrývala hore...

Zrejme by si ju ale nikdy neobjavil,

keby si nepocítil ten pocit úzkosti,

vďaka ktorému si svoj zrak sklopil do zeme,

vďaka ktorému si svoj modrý pohľad

zanechal v pokojnej vode rieky...

Všetko začínaš postupne chápať,

všetko sa Ti zdá celkom jednoduché,

všetko začína mať svoj zmysel...

Teraz len vstávaš,

pozeráš na nebesia,

a prechádzaš na druhú stranu...

S nádejou...

Zhora...