Život hviezdy...
Zlatý odlesk hviezd oblohy,
odlesk života prekvitajúceho nádejou
-to sme my, ľudia...
I tak by sa dalo nazvať to biedne miesto,
kde dýchame.
Kade blúdime s otvoreným náručím dúfajúc,
že to skutočné,
najväčšie šťastie na nás ešte len niekde čaká...
Ale na čo sklamanie, žiaľ či strach,
keď v nás žije Nádej?
Sme nositeľmi života.
Sme všetci iní a pritom rovnakí.
Sme tí, ktorí sa nevzdali.
Sme nádejou v lepší svet...
naše ustráchané,
osamelosťou obývané srdcia
sa prechádza láska.
Chodí okolo nás
v rôznych podobách
a ukrýva sa v nás.
Vyháňa opustenosť
a pozýva k sebe ľahkosť.
Niekto má na ňu väčšie šťastie,
iný menšie.
Všetko však záleží iba od šikovnosti,
ktorá je v nás.
KAŽDÝ má na ňu rovnaký nárok či právo.
Podaktorí sú len smelší
a predovšetkým plnší odhodlania
spoznať ju.
Ale ona napriek tomu,
akí sme,
prejde okolo každého.
Nerobí rozdiely.
Rozdiely nepozná.
ale spoznať ju.
Má až priveľkú hodnotu vo chvíli,
keď odíde.
A ešte väčšmi zraňuje človeka,
keď ju stratí,
keď ju nechá uniknúť,
keď až príliš neskoro zistí,
že ľúbi.
Keď príde o toho,
vďaka ktorému sa dotkol rukou Neba.
Miluješ niekoho iného.
A ja sa nikdy nedelím o toho,
koho milujem.“
odlesk života prekvitajúceho nádejou
-to sme my, ľudia...
I tak by sa dalo nazvať to biedne miesto,
kde dýchame.
Kade blúdime s otvoreným náručím dúfajúc,
že to skutočné,
najväčšie šťastie na nás ešte len niekde čaká...
Ale na čo sklamanie, žiaľ či strach,
keď v nás žije Nádej?
Sme drobné zrnká svetla.
Sme nositeľmi života.
Sme všetci iní a pritom rovnakí.
Sme tí, ktorí sa nevzdali.
Sme nádejou v lepší svet...
Pomedzi naše duše,
naše ustráchané,
osamelosťou obývané srdcia
sa prechádza láska.
Chodí okolo nás
v rôznych podobách
a ukrýva sa v nás.
Vyháňa opustenosť
a pozýva k sebe ľahkosť.
Niekto má na ňu väčšie šťastie,
iný menšie.
Všetko však záleží iba od šikovnosti,
ktorá je v nás.
KAŽDÝ má na ňu rovnaký nárok či právo.
Podaktorí sú len smelší
a predovšetkým plnší odhodlania
spoznať ju.
Ale ona napriek tomu,
akí sme,
prejde okolo každého.
Nerobí rozdiely.
Rozdiely nepozná.
Nie je ťažké pozrieť sa jej do očí,
ale spoznať ju.
Má až priveľkú hodnotu vo chvíli,
keď odíde.
A ešte väčšmi zraňuje človeka,
keď ju stratí,
keď ju nechá uniknúť,
keď až príliš neskoro zistí,
že ľúbi.
Keď príde o toho,
vďaka ktorému sa dotkol rukou Neba.
„Odídem.
Miluješ niekoho iného.
A ja sa nikdy nedelím o toho,
koho milujem.“
A z hviezdy sa stal len jemný, zlatistý prach...
